Patagónia – aktívna dovolenka Chile/Argentína + Santiago

Rozprávková aktívna dovolenka v Patagónii. Neuveriteľné farebné panorámy, úchvatne ľadovcové jazerá, ľadovce, nekonečné priestory, turistika a pokoj v duši. Oáza, ktorá nepodľahla stavebnému ošiaľu, nenájdete tu nijaké hotelové reťazce, veľký dôraz na zachovanie prírody v čo najčistejšej podobe.

Prešli sme autom to naj z Patagónie, pešo tie najznámejšie turistické trasy v Torres del Paine – Chile, ale aj v Argentínskej časti Patagónie a určite sme sa tu na konci sveta nechali aj príjemne rozmaznávať.

Doprava

Letenky

Do Patagónie sa môžete dostať buď z Argentínskeho Buenos Aires alebo z Chilského Santiaga. Sledovala som letenky pár mesiacov a letenky do a z Chile vychádzali jednoznačne najlepšie.

Zo Santiaga niekoľkokrát denne lietajú spoje dolu do Punta Arenas, odkiaľ naša cesta po Patagónii začala.

Rental car

Situácia s požičovňami bola zaujímavá. Tým, že je pre požičovne zvykom, že autá križujú hranice Chile-Argentína hore/dole, nečakaný lock-down oboch štátov počas pandémie bol pre majiteľov požičovní šok, ktorý viedol k viacerým bankrotom. Mnohé autá ostali zo dňa na deň na opačnej strane hranice na viac ako dva roky.

Ja som mala navyše aj jazykový problém, a keďže španielsky mi to veľmi nejde potrebovala som požičovňu, kde sa so mnou budú dorozumievať anglicky. A zároveň som nechcela platiť dvojnásobok známym auto požičovniam.

Auto som objednávala cez LYS na 14 dní, cena obsahovala plné poistenie, neobmedzený prechod hranicami do Argentíny, dokonca bola v cene aj bezplatná odťahová služba pre celé Chile, nijaké príplatky za ďalšieho šoféra. A mimochodom auto mi doviezli priamo do hotela a aj som auto odovzdávala na adrese Airbnb. Všetko toto bolo za 990 USD. Toľko som dala v lete za 7 dní na Sicílii!

Auto mi odovzdávali aj prebrali španielsky hovoriaci chalani. Tak úžasný pocit som na cestách dávno nemala. Neuveriteľne milí, ochotní, dorozumievali sme sa rukami nohami a pri vrátení auta sa na stav auta asi ani nepozreli 🙂

Pozor ak chcete autom prechádzať medzi Chile-Argentína, požičovňa potrebuje aspoň 2 týždne na vybavenie poistky a povolení na prechod hraníc, takže treba objednávať v predstihu.

Cesty

Nedá sa zablúdiť, ale hlavne okolo Torres del Paine je to adrenalín. Asfaltka je vzdialený sen, ale sem to patrí. Každý deň bez defektu bol malý zázrak, samá štrková cesta, plná výmoľov. A vždy je nutné tankovať plnú. Aj čerpacie stanice sú zriedkavé. V okolí Torres del Paine je nabližšia v Puerto Natales.

Uber

Ak sme nemali požičané auto, presúvali sme sa Uber-om. Aj v Santiago aj v Punta Arenas.

Napr. 26km cesta z letiska do nášho hotela stála cca 25EUR.

Ľudia

Ako nemám slov. Santiago a celá Patagónia bol raj na zemi. Ta pokora, ochota pomôcť, radosť zo života, láska k prírode, akceptácia bytia, hrdosť na svoju krajinu (v každom zapadnutom mestečku som videla toľko štátnych vlajok ako v Bratislave asi ani nemáme), chudoba.. a mohla by som pokračovať. Nikto nezvyšoval hlas, nikto nebol nervózny, aj pri jazykovej bariére vždy niekto pristúpil a pomohol nám prekladať, či v metre, reštauráciách, na pokladni v supermarkete, pričom ďalší ľudia čakali trpezlivo v rade.. Už len kvôli týmto ľuďom sa do Chile/Argentíny chcem vrátiť. Ukázali mi aký vie byť život vo svojej jednoduchosti krásny.

Počasie

Jedine, na čo intenzívne spomínam je vietor a ešte väčší vietor. A to sme tam neboli v tej najveternejšej sezóne. Ale slniečko bolo úžasné. Mali sme šťastie a vôbec nám nepršalo. Ten vietor mi trošku pripomínal východnú časť Islandu.

Moja bežná výstroj bola windstopperová bunda, čiapka, cez čiapku natiahnutý buff a cez to celé ešte kapucňa z bundy. A samozrejme slnečné okuliare.. lebo to slnko… 🙂 Samozrejme, že opaľovací krém som nebrala, lebo veď to asi netreba.. a bolo treba 🙂

Nabíjačky a SIM karta

Mala som veľké plány ako si kúpim lokálnu SIM kartu, ale keďže som dorazila v nedeľu a následne bol štátny sviatok, nestihla som kartu kúpiť. SIMku som potrebovala hlavne kvôli navigácii, ale musela som akceptovať novú realitu. Sťahovala som si pred každou cestou Google offline mapy a dali sme to. Jedna šoférovala, druhá navigovala. Stará dobrá klasika 🙂

Inak všade bola bezplatná WIFI, ešte aj na letisku v Santiagu, takže nebol problém si zavolať hocikam Uber. A treba aj pripomenúť, že keď sme kráčali Patagóniou k ľadovcom alebo k Fitz Roy, signálu jednoducho nebolo. Takže záverom môžem konštatovať, že lokálnu SIMku sme ani nepotrebovali.

Nabíjačky v Chile boli OK, adaptér nebolo treba. Avšak v Argentíne už sme vyťahovali adaptér. So zásuvkami typu I sme sa stretli aj v Austrálii.

Hotovosť, víza, obmedzenia

Zamenili sme asi 300 EUR a zrazu sme dostali 300tisíc čilských pesos, ktoré sme ani nepotrebovali, resp postačovalo by zameniť max 50 EUR. Inak oveľa lepší kurz bol v zmenárni v meste ako na letisku Santiago. Na ceste do Argentíny sme už nič nemenili, aj tak všetci radšej brali tvrdú menu – USD. Každý mal po ruke kalkulačku a prepočítaval.

Víza sme nepotrebovali, ale pozor pri vstupe do Chile. Robili kontroly na potraviny – nijaké salámy, mliečne výrobky. Úplne sme na to zabudli, keď sme sa vracali autom z Argentíny. To bolo stresu 🙂

Itinerár

Punta Arenas

V tomto meste sme sa veľmi nezdržali, ale vždy som túžila vidieť Magalhaesov prieliv. Až do otvorenia Panamského prieplavu v roku 1914 tadiaľto preplávali všetky lode na trase z Atlantického do Tichého oceána. Teraz je to už len zapadnuté a veterné mestečko, ale ľudia sú tu úžasní a milí. Na známej O’Higgins ulici, plnej reštaurácii je aj pamätná tabuľa Martina Kukučina. Inak sme sa tu len prechádzali popri prielive, a potom tu bol ešte ten vietor 🙂

Torres del Paine

Deň po prílete do Punta Arenas nás čakala len cesta do Torres del Paine, asi najznámejšieho národného parku čilskej Patagónie. Stráviť 4 hodiny v aute na slávnej trase Fin del Mundo (koniec sveta)? Nijaký problém. No len to je tzv. Google odhad. Cesta nám trvala nakoniec 9 hodín. Došli sme do hotela za tmy, čo už bol trošku adrenalín, keďže hotel bol fakt v strede ničoho, len štrková cesta a hviezdna obloha. Dôvody boli dva, najskôr pred mestom Puerto Natales zablokovali policajti cestu kvôli automobilovým pretekom a iná cesta neexistuje a neskôr, asi 20 km za Puerto Natales jednoducho skončila asfaltka. Potom to už bol adrenalín plný výmoľov a nespevnenej cesty, priemerná rýchlosť 20km/h.

Musím podotknúť, že policajti pri Pueto Natales, ktorí blokovali cestu boli strašne milí, dokonca požičali aj svoj vlastný mobil s dátami, aby sme si vedeli preložiť, čo sa vlastne deje. Tiež bolo skvelé, že sme mali v aute nakúpené jedlo na cestu. Stáli sme niekoľko hodín uprostred ničoho.

Kde bývať

V Torres del Paine sme si dopriali absolútny luxus. Ak chcete prejsť túto časť sveta za lacný peniaz, odporúča sa ubytovanie v stanoch, ak sa podarí, tak v Refugios (horské chaty) alebo denne dochádzať z Puerto Natales, čo môže pri stave vozovky trvať 2 až 3 hodiny jeden smer.

My sme bývali kúsok pred vstupom do parku, vitajte v Río Serrano. Raňajky famózne, dokonalé SPA po túre, vynikajúca večera, vedľa recepcie bola kancelária, kde trpezlivo a ochotne pomáhali s organizovaním výletov, vysvetľovali ako sa pohybovať v parku, kedy stihnúť katamarán a že tam nejaký katamarán je, kde vidieť pumy (preklad pre mňa: čomu sa vyhýbať). Trpezlivo ma navigovali pri kúpe vstupu do parku (vstup na 4 dni a viac cca 49USD), keďže všetko bolo vtedy len v španielskom jazyku… Skvelé služby.

Mnoho turistov tu absolvuje tzv. O track, čiže prejdú Torres del Paine dookola, alebo W track (celá trasa pripomína tvar písmena w), teda prejdú pešo trasu od Lago Gray po Las Torres (ikonické 3 veže) a spia v stanoch alebo chatách. Ja som si vyberala jednodňové výlety a každý deň sa vracala do bezveternej teplej izby s horúcou vodou 🙂

Lago Nordenskjold

Prvá prechádzka bola skutočne ľahká, ale o to úchvatnejšia. Toto jazero ma úplne mliečnu modrú farbu, inú ako okolité jazerá. Nemám to ako opísať, pozerajte fotky. Prechádzka trvala tak hodinku? Závisí to od toho, koľko fotíte alebo či si nedáte v závetrí piknik 🙂 Parkovali sme pri Refugio Pudeto, čo je aj parkovisko, ak máte v pláne ísť na katamarán. Sú tu aj bezplatné toalety.

Kúsok vyššie pri vodopáde Salto Grande je ďalšie parkovisko. Inak všetky parkoviská v Torres del Paine boli bezplatné.

Pozor všade popri cestách sú lamy! Tu sa volajú guanaco. Keď popri ceste vidíte jednu, určite budú v okolí aj ďalšie. Niečo ako srnky u nás pri cestách (len nie sú také plaché), môžu sa splašiť a je po aute.

Celodenná túra k Las Torres

Túra k Las Torres alebo v preklade „vežiam“ je asi najikonickejšia túra Patagónie. A veru bola aj naviac zaľudnená 🙂 Hotová promenáda. Z nášho hotela nám len cesta autom, rýchlosťou cca 30km/h (už som sa odvážila) k začiatku trasy pri hoteli Las Torres trvala cca 45 minút. Pri hoteli je návštevnícke centrum, toalety a veľké parkovisko – všetko zadarmo. Nestratíte sa.

Túra k Las Torres meria cca 21 km jedným smerom, prevýšenie 990 metrov. Píšu, že cesta trvá 8 až 10 hodín, ja som to otočila cca za 6 hodín. Neviem prečo, náročnosťou mi to pripomínalo túru na Téryho chatu v Tatrách. Taká nekonečná trasa nežným terénom a na konci prudké stúpanie.

Ale na konci prekrásne Lago Torre a samozrejme pohľad na samotné Las Torres.

Treba sledovať čas, lebo chodník uzatvárajú na noc, taktiež jediné toalety sú v Refugio Chileno (horská chata) a sú platené – len hotovosť.

Celodenná túra ku Glacier Grey  (šedému ľadovcu)

Tu už sme boli závislé na katamaráne. Katamarán odchádza od Refugio Pudeto v Novembri 3krát, v letnej sezóne 4krát a presne toľkokrát sa aj vracia. Kapacita lode je obmedzená, cena lístka 25000 CPL a kupuje sa priamo na lodi. Šli sme hneď prvým katamaránom o 9:00 a trasu sme si naplánovali tak, aby sme stíhali posledný spoj späť o 18:35. A veru sme mali čo robiť, aby sme sa na palubu dostali. Bola tam neskutočná rada. Nie každý sa zmestil. Len verím, že sa po zvyšok ešte loď vrátila. Táto prechádzka bola opäť úchvatný balzam na oči a dušu. Hlavne keď sa objaví vo výhľade ľadovec Grey.

Argentína – El Chaltén

Celý deň sme mali len na prejazd cez hraničný prechod Paso Río Don Guillermo až do argentínskeho El Chaltén, ktoré leží v Los Glaciares National Park. Do tohto národného parku vstupné nevyberali. Ak som sa chcela vyhnúť „nespevnenej skratke“ a bezpečne natankovať (odporúčanie Andresa z auto-požičovne), urobila som zachádzku cez mesto Esperanza. Za benzín v Esperanze sme platili kartou a celá rozprávková, panoramatická, farebná a pustá cesta merala 520km a trvala cez 7 hodín. Na celej ceste sme stretli sotva 30 áut (nerátam hraničný prechod a Esperanzu).

Na hraničnom prechode sme veľa času nestrávili, ale toho pečiatkovania, čo sme tam zažili 🙂 Dokonca vytiahli šanón v „šalátovom vydaní“, aby zistili, či je Slovenský pas OK 🙂 Asi hľadali najskôr to Slovensko, či to fakt existuje.

V El Chalténe sme urobili dve celodenné túry – k Laguna Torre, max 8 hodín a k Laguna De los Tres, priamo k úpätiu ikonickej hory Fitz Roy, max 9 hodín (posledný úsek bol mrcha, ale absolútne to stálo za to). Všeobecne malo mestečko El Chaltén úžasnú atmosféru, hovoria o ňom, že je to „turistický raj“. A tu si uvedomíte aké úžasné je, že doma máme takú pestrú a chutnú zeleninu, tovary od výmyslu sveta a cesnak! Fakt som tu nevedela kúpiť cesnak 🙂

Pred odjazdom do ďalšej destinácie El Calafate sme potrebovali natankovať. V meste je presne jedna čerpacia stanica a každý deň tu chodí cisterna doplniť zásobník. Funguje to tu spôsobom, kto prvý príde, ten dostane. Platili sme v hotovosti americkými dolármi, keďže kartu nebrali.

Argentína – El Calafate

Tak toto mestečko je absolútny kontrast s El Chaltén. Cesta z El Chaltén nám trvala cca 3 hodinky, niečo cez 200 km. El Calafate leží pri Lago Argentino, najväčšom jazere Argentíny a ťaží z faktu, že ide o najbližšie mesto na trase k ľadovcu Perito Moreno. Je veľké (na miestne pomery), má svoje letisko a cenovo je úplne inde ako El Chaltén. Tu sú jednoducho pripravený na turistov s peňaženkami, nie turistickými topánkami 🙂 Ale zas musím uznať, že akýkoľvek výlet chcete, taký zariadia k absolútnej spokojnosti. Strávili sme tu 3 noci.

Ľadovec Perito Moreno

Samozrejme jeden deň sme šli autom k ľadovcu Perito Moreno (pozn.: Perito Moreno bol významný argentínsky cestovateľ a bádateľ, celým menom Francisco Pascasio Moreno, ktorý prebádal celú oblasť Patagónie a zohral veľkú úlohu pri rozdelení Patagónie medzi Chilskú a Argentínsku časť). Platí sa tu vstupné cca 30 USD na celý deň a trasa z El Calafate má asi 75km, čo zaberie asi hodinu jazdy autom.

Na konci cesty (doslova) je bezplatné parkovisko a odtiaľto sa už môžete hodiny prechádzať po drevených chodníčkoch, počúvať praskanie ľadovca, sledovať ako sa úlomky trieštia do jazera.. no úžasné.. Samozrejme dajú sa tú robiť túry po ľadovcoch, ísť na loďku a dostať sa k ľadovcu čo najbližšie, robiť túry..  je toho neúrekom, len času je málo…

Pozor vstup do parku je len v určitých mesiacoch a do určitého času. V lete sa park uzatváral o 18:00. Keď sme tam prišli, nikoho tam nebolo, ale len tak tak sme to stihli 🙂

Katamaránom po Lago Argentino

Kúpili sme si jeden skvelý celodenný výlet s patagoniadreams.com – majú kanceláriu priamo na hlavnej ulici v El Calafate. Strávili sme na lodi asi 8 hodín, mali sme ľadovce neuveriteľných farieb na dosah, boli sme na miestach, kam sa bežne človek nedostane. Ak budete mať príležitosť ísť, určite neváhajte. Tu sme tiež museli platiť vstup do národného parku, ale platí zásada, na druhý deň už platíte len polovičnú cenu.

Jeden skvelý fun fact: viete, že ak Patagónia príde o stromy, bude to kvôli kravám? Je ich tu mnoho a sú divé. Správa parku si s nimi nevie dať rady, ponúka granty ľuďom/spoločnostiam, ktorí nájdu riešenie ako z parku dostať divé kravy definitívne preč 🙂

Puerto Natales

Po El Calafate sme sa už len presúvali spať do Punta Arenas. Cestu sme si pre istotu rozdelili a strávili sme noc v Puerto Natales. Je to úžasné mestečko s atmosférou. Noc sme strávili v jedno famóznom ubytovaní Vinnhaus, kde sme s fínskym majiteľom strávili hodiny rozprávaním sa o peripetiách života v úchvatnej Patagónii. Vrelo odporúčam.

Santiago

Pár dní sme strávili ešte v hlavnom meste. Pohybovali sme sa Uberom alebo výbornym metrom (bolo trebe zakúpiť dobíjaciu kartu, stačila jedna pre dve, cena lístka závisela od času, kedy prechádzali cez turniket). Asi najväčšie srdcovky pre mňa okrem úchvatných ľudí boli:

Torre Costanera/Gran Torre Santiago  – najvyššia budova Južnej Ameriky, 62 poschodí, výťah ide priamo z nákupného centra Costanera a ak nie je priveľký smog, je krásne vidieť Andy. Lístky sme kupovali na mieste, cena závisí od dňa, kedy sa tu vyberiete, max 16000 CPL.

Zubačkou na San Cristobal – skvelý výlet a úchvatné výhľady na Santiago. Ceny sú rôzne, je tu aj ZOO, prípadne môžete zo zubačky ísť aj na lanovku.

Santa Lucia Hill – toto je výbežok, kopec (alebo kopček v porovnaní s ostatnými naokolo?), kde bolo údajne založené mesto Santiago. Sú tu parky, záhrady, hrad na vrchu, krásne miesto na relax. Vstup bezplatný.

The Museum of Memory and Human Rights – tak toto múzeum je zadarmo, ale nie preto stojí za návštevu. Nejdem politikárčiť, je tu bezplatná WIFI, môžete si vypočuť sami v anglickom jazyku, čo sa v tejto krajine dialo počas vlády generála Pinocheta v rokoch 1973 až 1990 a urobiť si svoj vlastný názor. Čiľania sú hrdí národ a veľmi dbajú na to, aby sa situácia z minulosti nikdy nezopakovala. Inak Chile je po Uruguaj druha najvyspelejšia krajina Južnej Ameriky. Čelia viacerým migračným vlnám, tak asi sa im darí. Ľudia tu chcú žiť.

Laguna del Inca

Ešte sme si urobili celodenný výlet k Laguna del Inca, spojený s ochutnávkou úchvatných čilských vín. K lagúne sa dostanete po Los Caracoles, čo je cesta, ktorá patrí do rebríčka tých najnebezpečnejších na svete. A keď máte krásne počasie, dokonca v diaľke uvidíte aj Aconcagua, najvyššiu horu južnej pologule s nadmorskou výškou 6961m. Ale zas je pravda, že keď sedíte na správnej strane lietadla, uvidíte ju oveľa lepšie 🙂

Chile a Patagónia boli absolútna nádhera, nielen balzam pre oči, ale fakt aj pre dušu. Nestihla som ani Veľkonočné ostrovy, ani púšť Atacama, takže sa tu určite ešte vrátim. Už teraz sa veľmi teším.