Vždy boli pre mňa Himaláje absolútne nedostupná destinácia, z kategórie nedosiahnuteľných detských snov. A to nehovorím o tom, že by som kedy mohla zahliadnuť Everest alebo isť do základného tábora Everestu (Everest base camp). Ísť po stopách slávnych horolezcov, prejsť Hillaryho most, či vidieť zasnežené končiare Himalájí.. predstavovala som si, že všetko toto je len pre vyvolenú hŕstku zdatných horolezcov s neskutočnou kondičkou..
A potom som si o tomto najúchvatnejšom treku na svete (aspoň pre mňa) začala trošku študovať a skonštatovala som, ide sa do Nepálu 🙂
Plánovanie
Základné otázky boli, kedy a na koľko dní. Najlepším obdobím, aspoň podľa článkov, ktoré som naštudovala je apríl – máj. Vtedy je tu však husto, keďže práve v tomto období sa robia výstupy na Everest. Ďalšie okno je október – november, teda po skončení monzúnov. Mnohí sa odvážia na tento trek aj mimo sezóny, len je to komplikovanejšie s logistikou, hlavne ak sú tea housy (ubytovne) na zimu zatvorené. Ale samozrejme dá sa a na trase je aspoň menej ľudí.
Klasický EBC trek trvá 12dní – 8 dní smerom hore a 4 dolu. Cesta späť je viacmennej rovnaká, a keďže sme si svoje zvyšné dni dovolenky chceli užiť trošku inak, rozhodli sme sa, že späť poletíme helikoptérou.
Optimálnych pre nás vychádzalo 15 dní. Letenky sme kúpili od 1.10 do 15.10 🙂
Pozn: vždy plánujte pri EBC časovú rezervu. Letisko v Lukle je nevyspytateľné a stretli sme tam skupinky turistov, ktorí sa 4 dni opakovane vracali na letisko v Kathmandu a dúfali, že v tento deň už určite poletia (neleteli).
Na vlastnú päsť alebo miestna agentúra?
Sú machri, ktorí toto dávajú aj sami, s veľkými batohmi na chrbte a ubytovanie si nájdu až na mieste. Ja medzi nich určite nepatrím a navyše je môj čas limitovaný. Všetko som nechala na lokálnu agentúru, ktorú som veľmi dôkladne vyberala a nemôžem ju dostatočne vychváliť. Boli geniálni a fakt odporúčam.
Prečo som si vybrala Himalayan Adventure Treks?
Všetky agentúry majú ten istý itinerár! Tie isté počty dní, tie isté aklimatizácie, tie isté lokality na prespanie. Všetci začínate a končíte spoločne.
Bhagwatova (meno majiteľa) agentúra u mňa vyhrala vďaka skvelým reakciám na moje sústavné dotazy, flexibilite pri zmene itineráru a samozrejme množstevným zľavám.
Táto agentúra navyše ako jedna z mála ponúkala v itinerári cestu späť vrtuľníkom priamo až do Kathmandu. Verte mi, nechcete pri ceste späť ostať zaseknutí v Lukle s ostatnými turistami, čakajúcimi na lietadlo, prípadne priaznivé počasie.
V cene balíka sme mali zahrnuté vyzdvihnutie z letiska, ubytovanie v Kathmandu, plnú stravu, dopravu do Lukly (lietadlom), vstupy do parku, akákoľvek administratíva okolo, rýchly prechod cez kontrolné body v samotnom parku, ubytovanie na celom treku, teplý spacák, hrubé páperové bundy v prípade záujmu a samozrejme nášho úchvatného sprievodcu Badriho a našich vždy vysmiatych nosičov Madena a Milana, ktorí plne naložení okolo nás vždy len presvišťali 🙂 Ani nemusím spomínať, že sa venovali exkluzívne len našej 5 člennej skupinke zo Slovenska.
Ako sme upravili itinerár?
V rámci aklimatizačného dňa v Namche Bazaar sa štandardne vystúpi k Everest View hotelu do výšky 3880m, ešte donedávna najvyššie postavenému hotelu na svete, otvorený v roku 1971. A práve tu sme chceli prespať! Za noc sme si priplatili 320 USD na izbu a bol to vskutku exkluzívny zážitok. Dokonca sme mali na večeru mäso, keďže hotel je zásobovaný denne helikoptérou 🙂
A druhá úprava itineráru bolo doplnenie alternatívneho programu v prípade, že sa z treku vrátime podľa plánu a museli by sme stráviť 3 plné dni v Kathmandu. Nakoľko som si mentálny limit na mestskú turistiku v roku 2024 vyčerpala v Japonsku, Bhagwat nám itinerár doplnil o návštevu NP Chitwan, ktorý patrí do svetového dedičstva UNESCO. V cene (300 USD na osobu) bola cesta do Chitwanu, 2x ubytovanie, plná penzia a celodenné safari. Skvelá ponuka. Samozrejme ak by sme Chitwan nestihli, peniaze by nám boli plne vrátené.
SIM, nabíjačka, peniaze a víza
Kupovala som, ako už býva u mňa zvykom, eSIM cez Airalo. Cena vychádzala 9,50USD na 7 dní, 1GB. Signál hore na EBC vydržal asi po Tengboche. V každom ubytovaní na EBC je však možné kúpiť si 24hodinvý prístup na wifi, ktorý platil aj v ďalšom ubytovaní, ku ktorému sme na ďalší deň dorazili. Cena ako inak rástla s nadmorskou výškou. V Gorakshep som za wifi zaplatila 1000 NPR (cca 7EUR).
Koncovky na elektrických zásuvkách boli ako naše. Od Tengboche už boli spoplatnené, takže powerbanky sa hodili. Na EBC je bez debaty nutná hotovosť. Bhagwat nám v Kathmandu dal bezkonkurenčný kurz a zamenili sme asi 250EUR na osobu. Hotovosť sme použili na prepitné pre našich nepálskych spolubojovníkov a na treku prevažne za nápoje, ktoré v cene neboli. Ani si neviete predstaviť ako veľmi dokázala potešiť 3litrová kanvica s horúcou vodou za 1000 nepálskych peňazí.
V Nepále potrebujete víza, ktoré veľmi jednoducho vybavíte po prílete. Cena závisí od počtu dní, ktoré tu plánujete stráviť a je udávaná v USD. My sme potrebovali 15 dňové, ktoré v roku 2024 stáli 30USD na osobu. Vybavíte ich buď tak, že si vyplníte žiadosť o víza online ešte doma (pozor žiadosť platí len 15 dní) alebo si počkáte v príletovej hale, kým sa všetci turisti vystriedajú na dvoch automatoch. Ak už máte žiadosť v ruke, presúvate sa k okienkam na platenie. Berú karty aj hotovosť.
Najlepšie vychádzalo platenie v hotovosti, platili sme v pohode EUR bankovkami. V agentúre nás upozornili, že v Nepále pri platbe kartou účtujú poplatok 4%.
Pár faktov a drobností, bez ktorých by sme sa nezaobišli
Vložky do spacákov bola naša hygienická radosť, keďže sme si nebrali vlastné spacáky, ale požičiavali tie v agentúre. Na treku sme okrem štandardného oblečenia do hôr veľmi uvítali buff, nielen kvôli chladnému vzduchu, ale hlavne kvôli prachu. Ja som určite ocenila gélové náplasti na nohy. Elektrolyty sme si vychutnávali ako to najkvalitnejšie víno z Tokaja, lebo konečne iná chuť. Veľmi potešia čaje z domova s inou príchuťou ako je zázvor s citrónom. Ja tento čaj milujem, ale ešte ani dnes, 3 mesiace po návrate domov som si ho dobrovoľne neurobila.
Voda sa dá kúpiť v plastovom balení, ale keďže tieto prázdne plasty ostávajú v horách, vodu sme čapovali kohútikovú, vylepšenú o dezinfekčné tablety. Z liekov sa hodili diluran a paracetamol a veľmi sme ocenili vlhčené utierky.
Počas treku sa neodporúča jesť mäso, čo sme porušili a piť alkohol.. toto sme tiež zvládli prekonať 🙂
Highlight zájazdu boli Nalgene fľaše (1l objem so širokým hrdlom). Nielen, že sme z nich cez deň pili, ale na noc sme ich napúšťali horúcou vodou a pchali ich do spacákov na zahriatie. Nikdy mi nenapadlo, že sa dokážem v spacáku tak šarmantne hadiť kolo jednej litrovej fľašky. S láskou spomínam…
A úúúplne by som zabudla na toaletný papier..
Itinerár
Deň 1 – hurá Kathmandu
Na letisku nás čaká Badri a okolo krku každý dostaneme žltý šál. Prvýkrát začíname praktikovať „Namaste“. Veľmi sa mi tento ich všadeprítomný pozdrav, prejav pokory a úcty zaľúbil. Nasadáme do dodávky a presúvame sa do hotela Arts v srdci Thamelu, asi najvychytenejšej turistickej štvrte, kde sme sa nebáli motať ani po zotmení, až kým obchodíky nezatvárali. Sú tu zmenárne, obchody so suvenírmi, obrovským výberom takmer originálneho oblečenia, ale aj skutočne originálneho a výborné reštaurácie.
Neviem, z ktorej päty to moja sestrička vytiahla, ale presne 230m od nášho hotela bola česká reštaurácia. Nahodili sme letné oblečenie a poďho na smažák a výdatný prísun výborných miešaných nápojov.
Deň 2 – letisko
V tento deň sme mali odletieť do Lukly – letisko v horách a jediná vstupná brána na EBC. Počasie bolo v Lukle niekoľko dní fakt zlé a jediný spôsob ako sa dalo v Lukle s istotou pristáť, bolo helikoptérou. Príroda mala posledné slovo. Tento deň sme strávili asi 7 hodín na letisku, na zemi, spolu s ďalšími stovkami sklamaných turistov.
Pozn: váhový limit na batožinu do lietadla alebo helikoptéry je 15kg. Váhu sme mali aj v hoteli, aby sme sa správne zbalili, vážili pri odlete aj prílete.
Ak je v Lukle zlé počasie, presnejšie zlá viditeľnosť, letisko neprijíma nijaké lety, a tak sme sa opäť vrátili na hotel. Nemali sme tušenia, či sa nám na ďalší deň podarí odletieť. A Bhagwat začal robiť zázraky. Upravil nám itinerár, aby sme celý EBC aj Chitwan stihli, aj keď sme jeden deň stratili a ubezpečil nás, že ráno budeme v prvých helikoptérach.
Neplánovaná helikoptéra do Lukly nás vyšla 450EUR na osobu. Bol to nečakaný náklad, ale bez nej by sme sa do Lukly nedostali. Deň sme zakončili ako inak v českej reštaurácii. Začíname tu byť ako doma 🙂
Deň 3 – Lukla a prvý trek do Phakdingu 2651m
Hurá, sme na ceste 🙂 V tento deň v Lukle nepristálo nijaké lietadlo, iba pár helikoptér. A keď myslím pár, tak krátko po nás sa opäť letisko uzatvorilo a nepristávali ani tie. Ani by nás to veľmi netrápilo, ale nepristál ani náš sprievodca Badri. Takže o zábavu sme mali postarané 🙂
Na heliporte v Lukle nás oslovila veľmi zaujímavou angličtinou skupinka miestnych horských chlapcov (ja im ten vek fakt neviem odhadnúť – niečo medzi 25 až 55) s tým, že nás vezmú na obed. A tak sme šli 🙂
Nepálčania, určite tí v horách sú neskutočne úslužní, milí, ochotní, žiadne obavy. Keďže náš sprievodca ostal zaseknutý niekde na ceste, vydali sme sa do Phakdingu iba s našimi nosičmi, ktorí nehovorili ani lámavou angličtinou. Naším jediným dorozumievacím prostriedkom bol papierový ústrižok, kde bolo napísane Royal Sherpa 🙂 Táto trasa mala podľa inštrukcií trvať 3 až 4 hodiny. Keďže naši horskí chlapci nevedia chodiť pomaly, my sme to dali za 2 a pol hodiny a za tmy 🙂
Phakding sa mi navždy bude spájať s honbou na veľkého pavúka (ale vraj milého), ľadovou vodou a luxusnou sprchou s okienkom do chodbičky. Ale aspoň sme sa tu opäť stretli s naším sprievodcom 🙂
Deň 4 – z Phakdingu do Namche Bazaar 3440m
Toto bol jeden z tých ťažších dní, ale nijak zvlášť. Počasie bolo nádherné, vyrážali sme asi o 8mej a kráčali cca 6 hodín. Prešli sme necelých 800 výškových metrov. Motkali sme sa celý čas lesom, prešli sme viacero visutých mostov, dokonca aj ten Hillaryho a vstúpili do NP Sagarmatha, ktorý patrí do svetového dedičstva UNESCO. Náročnosťou mi táto trasa pripomínala túru na Teryho chatu v Tatrách.
Keďže lietadlá kvôli počasiu stále nepristávajú, stretávame na treku len pár skupiniek turistov. Ak je v Lukle pekné počasie, údajne tu denne pristane 800 nadšencov, ktorí smerujú tým istým smerom, k EBC. Len pár sa ich neskôr odpojí na iný smer. Nebudem klamať, bála som sa masovky, ale tá sa v našom prípade nekonala 🙂
Namche je taká posledná civilizácia, posledné kaviarne, posledné obchodíky, posledné skutočné hotely. Spali sme v hoteli Bodhi. Izba bola útulná a hlavne teplá, s dostatkom teplej vody.
Gastronomická vsuvka: výber jedla bol počas celého treku veľký (aj keď všade to isté), ale ja som si stále vyberala len Dal Bhat. V každej reštaurácii ho robili trošku inak, ale vždy tam bola šošovicová polievka, ryža a zeleninové curry. A pri tomto priam národnom jedle ste nikdy nehladovali, lebo opakovane dokladali. V horách toto jedlo Nepálčania jedia stále, asi aj na raňajky.
Na raňajky sme sa kŕmili vajíčkami a toastami alebo palacinkami, ktoré skôr vyzerali ako hrubé koláče z panvice 🙂
Deň 5 – Hotel Everest View 3880m
Pôvodne sa spí v Namche 2 noci, keďže sa tu robí prvá aklimatizácia. Náš itinerár bol upravený, a tak sme zamávali hotelu Bodhi a vydali sme sa smer Everest View hotel. Prešli sme len nejakých 400 výškových metrov a trvalo nám to niečo cez 2 a pol hodiny. Vystúpali sme nad Namche a okolo nás sa rozprestierali úchvatné zasnežené končiare Himalájí. V tento deň sme mohli prvýkrát vidieť Everest. A my sme ho skutočne videli, keďže sme mali ukážkové počasie!
Na obed sme zišli do dedinky Khumjung. Zašli sme do jedného z najstarších kláštorov v Nepále, v sklenenej vitrínke sme obdivovali lebku Yetiho (hmm zaujímavé) a prešli sme sa popri Hilleryho škole.
Módna vsuvka: kým bolo slniečko a my sme kráčali, mala som trojštvrťové legíny, tričko s krátkym rukávom a softshelovú vestu. Veľmi sa hodia aj slnečné okuliare a opaľovací krém. Akonáhle slniečko zašlo alebo sme boli v tea house, vyťahovali sme, čo sa dalo. Teda kým nezačali v jedálni kúriť. Potom bolo už famózne. Samozrejme izby ostávali chladné. Tam kúrenie nedošlo 🙂
V Everest View hoteli sme mali na Nepál mimoriadny luxus. Teplovzdušné ohrievače v izbe a elektrické prikrývky. Naj zážitok bol pohľad na Everest pri východe slnka. Poniektorí sme behali po streche, iní sledovali tento fantastický úkaz spod paplóna. Úchvatné 🙂
Deň 6 – Tengboche 3870m
Naša dnešná prechádzka nám zabrala 7 hodín a prešli sme cez 500 výškových metrov, aj keď sme skončili v takmer rovnakej nadmorskej výške. Opäť sme mali gýčovo krásne počasie, málo turistov po ceste a majestátne zasnežené končiare kam oko dovidí. Zatiaľ nepociťujeme nevoľnosť z nadmorskej výšky. Naším cieľom bolo Tengboche, kde je okrem asi troch ubytovní aj jeden z najväčších kláštorov v Khumbu regióne. Ako inak, šli sme pozrieť. Je to určite jedna z najrozsiahlejších stavieb, akú sme po ceste videli. Mňa už takto podvečer celkom trkotalo od zimy, ale mníchom táto zima absolútne nevadila, ani tým najmenším – detským mini mníchom 🙂 Stačila im mikina, kým mne ani 4 vrstvy.
V Tengboche sme spali v Hoteli Himalayan (trošku to prehnali s tým pojmom „hotel“) a prvýkrát sme sa nesprchovali. Vyslovene nám to Badri neodporúčal. Zase, nemusel ma v tej kemre dlho presviedčať. A keď sme teda nedali sprchu, dali sme si aspoň miestny musím uznať, že celkom lahodný nepálsky rum Khukri. Fakt odporúčam. Dá sa kúpiť kdekoľvek v Nepále, ale v 3870m mimoriadne potešil 🙂
Deň 7 – Dingboche 4360m
Ďalší rozprávkový deň. Takmer celý deň trekujeme s výhľadom na Ama Dablam a ja už mám takmer spálenú pravú ruku, kde sa mi najviac opiera slniečko. Lebo tomu opaľovaciemu krému je tak dobre v tom ruksaku.. Míňame nosičov, niekedy mám pocit, že míňam len chodiace dvere, míňame prekrásne fotogenické stupy, ktoré treba obchádzať zľava a už kráčame v nohaviciach.
Spali sme v Hoteli Good Luck a večer sme mali famóznu sprchu (v duchu: bola teplá voda), hneď vedľa hlavnej kuchyne. Táto sprcha bola aj naša posledná a spoplatnená. Prešli sme takmer 12km, prekonali cez 600 výškových metrov a trvalo nám to asi 5 a pol hodiny. Everest už nie je vidieť.
Logisticko-HR vsuvka: pre chlapcov je práca nosiča skvelá možnosť si zarobiť. Preprava helikoptérou je drahá a cesty v tomto regióne nie sú. A preto je toto stále najčastejší spôsob prepravy, presne ako za čias Hillaryho.. na chrbte..
Deň 8 – Lobuche 4940m
V itinerári agentúra uvádza “extreme cold in Lobuche village”. Bola som zdesená, čo ma tam bude čakať, teda keď takto poveternostné podmienky komentuje Nepálec. V tento deň a vlastne až do návratu do Kathmandu nikto nevytiahol tričko s krátkym rukávom. Vytiahli sme ten najsilnejší kaliber – zatiaľ bez rukavíc. Kráčame asi 8,6km, časovo necelých 5 hodín a prekonali sme opäť asi 620 výškových metrov.
Cesta bola prekrásna, zahliadli sme v diaľke aj jazero Chola. Niektoré úseky boli prašné a nežne prudké. Hlavne prvý úsek po obede, výstup k Everest pamätníku. Je tu cez 100 pamätníkov venovaných sherpom a horolezcom, ktorí prišli v týchto horách o život. Je to smutné, ale rovnako prekrásne miesto. Sme v 4800m a začína sneh..
Do Lobuche nám už cesta rýchlo ubehne, venujeme sa aktívnej guľovačke. Pred večerou nás ešte Badri vytiahne na aklimatizačnú prechádzku k ľadovcu Khumbu.
Klimatická vsuvka: Badri nám vysvetľoval ako sa počasie v Nepále mení. Majú problémy so snežením, zrážkami ako takými a Khumbu ľadovec sa čoraz viac topí..
Môj nadmorskou výškou ťažko skúšaný mozoček sa nezaprel a po použití toalety sa vybral popýtať na tečúcu vodu s mydlom.. miestni chlapci pred tea housom mi veľmi ochotne chceli pomôct, potočili doprava a doľava páčkou na podivnom zelenom súdku a skonštatovali „frozen“ (zamrznutá).. a takto som pochopila, že už som definitívne mimo svojej komfortnej zóny 🙂
Spali sme v ubytovaní s názvom Mother Earth House. Bolo to asi najhoršie ubytovanie na celom treku a verte mi, nechceli ste sa v noci zobudiť s tým, že potrebujete ísť na toaletu. Beriem späť, vôbec ste tam nechceli ísť na toaletu, aj keď tapety mali krásne tmavomodré, priam v štýle Ľudovíta XIV. Nadmorská výška sa už prejavuje. Len obyčajné otočenie v posteli na bok rozdýchavam asi 5 minút..
Deň 9 – Gorakshep 5170m
Vyrážame k nášmu poslednému tea housu. Dnes dorazíme do základného tábora Everestu. Cesta do Gorakshep nám trvá niečo cez 3 hodinky, prevýšenie 274metrov. Z Gorakshepu pribiehajú privítať našich nosičov miestni vysmiati mládežníci, samozrejme naboso v šľapkách (dodnes ma pri tej spomienke strasie). Ubytovali sme sa v Himalaya Lodge, naobedovali sa a vyrazili sme na posledný úsek našej cesty, na Everest base camp, nadmorská výška 5364m.
Cesta nám trvala 2 hodiny tam a rovnako naspäť. Šťastlivo sme dorazili do cieľa našej výpravy a každý sme vystúpili na známy kameň, kde sme si porobili notoricky známe fotky z EBC. Na tomto poslednom úseku už pociťujeme silnejšie nadmorskú výšku.
Riedky vzduch nám dáva zabrať. U mňa to boli len bolesti hlavy, iním sa už ťažko kráčalo a prichádzala nevoľnosť. Štyria z 5tich sme svojím spôsobom KO, až na posledný kúsok, moju sestričku.
Tento gaučový knihomoľ leňochodný sa rozhodol, že tu cesta nekončí a zaumienila si zdolať vrchol blízkej hory Kalapatthar 5545m (nadmorska výška sa celkom líší), odkiaľ je úchvatný pohľad na Everest. Výstup je dobrovoľný a chodí sa tu buď pred raňajkami na východ alebo večer na západ slnka. Ísť na západ slnka je veľmi zriedkavý úkaz, keďže málokto sa rozhodne ísť po 7hodinovom treku v tomto riedkom vzduchu ešte ďalších 400 výškových metrov hore a dolu. No skrátim to, náš sprievodca odmietol a tak moju sestričku na tento výlet sprevádzali Maden s Milanom, ktorí tam boli tiež prvýkrát. Fotky urobili prekrásne.
Deň 10 – späť do Kathmandu
Lúčime sa s Badrim, Madenom a Milanom a vrtuľníkom sa presúvame do Kathmandu. Sme vyčerpaní, unavení, vyzimení, ale šťastní. Na letisku nás už čakajú a hor sa späť do Thamelu, do nášho hotelu Arts. Ani jedlo nie je tak podstatné ako sprcha. Naťahujeme opäť kraťasy, tričká s krátkym rukávom, obúvame šľapky a poďho do českej reštaurácie. Tu sa nás pokúsili vydesiť informáciou (u mňa infarktový stav), že žiaľ dnes nepodávajú nepálske jedlá, tak sme ich ukľudnili, že po 7mich dňoch na nepálskej strave je to to posledné, po čom túžime. Už sme tu fakt ako doma. Objednávame si priamo u kuchára 🙂
Deň 11 – cesta do národného parku Chitwan
Po raňajkách vyrážame síce len do 150km vzdialeného národného parku, ktorý je známy hlavne nosorožcami, napriek tomu nám cesta trvala viac ako 4 hodiny. Tu bola skutočne cesta cieľ. Kvôli zosuvom pôdy, človek len dúfa, aby nezačalo pršať. A tá chudoba naokolo.. uff
Poobede sme dorazili do Hotelu Parkland, kde sme spali najbližšie 2 noci.
Deň 12 – hľadáme krokodíly, slony, nosorožce a vyvolení nájdu aj inú háveď
Ráno začíname v loďkách ručne vydlabaných z jedného kusu dreva. Zmestíme sa tam asi 10ti, možno aj viac. Na krátkom splave vidíme pomerne veľa krokodílov. Ani v Austrálii sme ich toľko pokope vo voľnej prírode nevideli. Nasleduje prechádzka džungľou, kde neviem, čo sme mali nájsť, každopádne ja moja sestra si z tejto prechádzky odnášame nasosané pijavice. Sprievodca tvrdí, že je to špeciálna zdravotná starostlivosť, len pre nás.
Nasleduje chovná stanica pre slony, trošku smutný zážitok, ktorý tu nebudem opisovať a na záver ideme na autách hľadať nosorožce. Prejdeme jedno kolo po parku, nič. Prejdeme druhé kolo po parku, v diaľke niečo leží. Náš sprievodca je nešťastný, chce nám dopriať tento jedinečný zážitok. Keď sa ubezpečil, že fakt zvládneme ešte jedno kolo (už sme na tých laviciach sedeli 4 hodiny), tak sme to skúsili ešte raz. A stal sa zázrak.. aspoň teda podľa reakcie nášho sprievodcu 🙂 kričal, gestikuloval rukami a skákal v aute… uvedomila som si, že mám výrazne medzery v prejavovaní nadšenia )))
Ale fakt to bol nádherný zážitok, keď sa vám taký kolos zrazu objaví pred autom.
Deň 13 a 14 – návrat do Kathmandu a domov
Večer po návrate nás ešte Bhagwat vzal na spoločnú rozlúčkovú večeru do Gokarna House restaurant, jedlo a drinky boli famózne, dokonca sme mali aj miestny kultúrny program. Ráno nás už zaviezli na letisko smer domov.
Tento výlet bol jeden z tých absolútne úžasných. Aj keď tu väčšina ľudí žije na naše pomery v neskutočnej chudobe, krajinu považujem za bezpečnú, ľudia sú tu úžasní, absolútne skromní a vďační. Videli a zažili sme mnoho a dodnes s láskou spomínam. Myslím, že sa ešte vrátim. Vrelo odporúčam.
Najbližšia cesta ma čaká rovnako do zimy.. tentokrát luxusne s Ponantom cez Drakov prieliv až na Antarktídu.. ale o tom neskôr 🙂